Čo vlastne opvlyvňuje dĺžku nášho "pobytu" na tejto zemi? To, či sme dobrí alebo zlí? Určite nie. Niekedy to príde nečakane... V prvotnom šoku si ani nestihneme uvedomiť, že človek, ktorý tak skvele pasoval do nášho sveta tu zrazu nie je. Po prekonaní šoku však prichádza fáza, ktorá je najdlhšia a najbolestivejšia. Uvedomenie si straty človeka, časti chýbajúcej mozaiky.
K napísaniu tohto článku ma prinútili dve udalosti. Už včera večer som bola rozhodnutá, že ho napíšem. Bolo večer, keď som dopozerala seriál Ordinácia v ružovej záhrade. Nečakane uprostred šťastnej chvíle odišiel Cyril (nejdem vám vysvetľovať, kto je Cyril, je to zdĺhavé :) pozn.red.: pozrite si v utorok a štvrtok na TV Markíza o 20,00 ). Odísť treba v najlepšom. žeby to naozaj platilo? Ako jedna z mála porekadiel to platí s veľkou pravdepodobnosťou. Nedá sa to opísať, ale každý to tak dokonale chápe. To je na tom najzvláštnejšie. Druhou udalosťou bola smrť skutočnej osoby z môjho okolia. Bol to flegmatický človek, rád sa zabával, rád sa dobre najedol...Jeho smrť ma šokovala, vyrazilo mi to dych. Pre mňa nebol súčaťou nijakej mozaiky, no viem si predstaviť pocity tých, pre ktorých niečo znamenal. Pred pár rokmi som zažila podobnú stratu, hoci nebola nečakaná.
Hranica medzi životom a smrťou je veľmi tenká. Ľahko sa dá cez ňu prepadnúť. Avšak lepšie je si to neuvedomovať pričasto. Život by sa nám tak zmenil na jednu jedinú otázku "kedy zomriem?" a unikol by nám medzi prstami. Každá strata bolí, ale raz (možno) prebolí. Niekedy to nemusí byť ani smrť. Niekedy stačí, aby dotyčný/á jednoducho odišiel niekde ďaleko. A to je možno ešte horšie.
"Veľa životnej energie zoberie námaha dať veci do takého chodu, aby človek mohol nerušene pomaly umierať"
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára